,,Už sme tu,“ prihovoril sa mi známy hlas. ,,Prepáč, trochu sme sa zdržali.“
Neochotne som zodvihla viečka. Stáli predo mnou Ema a Lea, moje dve večne meškajúce priateľky.
Ema si napravila padajúcu čiapku a sadla si vedľa mňa. Môj pohľad hneď padol na jej začervenané líca, ktoré sa snažila zakryť rozstrapatenými prameňmi hnedých vlasov. Bolo mi jasné, že jej ich nevyštípal studený vietor.
,,Ty si nesadneš?“ opýtala som sa Lei, ktorá zostala stáť na mieste.
,,Nie,“ pokývala blonďavou hlavou. ,,Je mi zima. Musím sa hýbať, lebo zmrznem.“
Emine tmavé oči náhle zablúdili smerom k hlúčiku chlapcov, ktorí stáli na brehu malého rybníka. Všetci mali na sebe tmavé kabáty, v rukách držali dohorievajúce cigarety a na tvárach mali podozrivé úškľabky.
Vedela som, že príčina Eminho roztržitého výrazu stála niekde medzi nimi.
Sotva som otvorila ústa, šklbla pohľadom a opýtala sa ma:
,,A tebe nie je zima?“
Jej otázka ma neprekvapila. Tušila som, že sa ma spýta nejakú hlúposť len preto, aby mi zabránila povedať... nuž, čokoľvek, čo som už len mala na mysli. Veľmi dobre vedela, že mne nikdy nie je zima. Nikdy.
,,Ema, je mi jasné, že niečo tajíte,“ spustila som a prekrížila som si nohy. ,,Tak teda – von s tým!“
Ema rozpačito sklopila zrak a keď som pozrela na Leu, tvárila sa, že malé očko na jej čiernych pančuchách je tá najzaujímavejšia vec na svete.
,,Sľúb mi, že sa nebudeš hnevať,“ zamraučala Ema po chvíli ticha.
Táto jej prosba ma poriadne zmiatla. Doposiaľ som myslela, že viem, čo je vo veci, no už som si viac nebola istá. Čo také mohli predo mnou tajiť? Prečo by ma to malo nahnevať?
,,Ema, kašli na to a jednoducho jej to povedz,“ povedala Lea tajnostkárskym tónom.
Emina tvár ešte väčšmi očervenela.
,,Mám priateľa,“ povedala tak potichu, že som ju takmer nepočula.
Zostala som ticho sedieť na mieste. Ema na mňa hodila ľútostivý pohľad a Lea – tá vyzerala, že z nej opadla všetka ťarcha sveta.
To, že bola moja prvotná domnienka správna, ma v tú chvíľu vôbec nezaujímalo.
Ako si mohli myslieť, že sa budem hnevať? Snáď nečakali, že kvôli tomu začnem zúriť...
,,Prepáč, prepáč, prepáč...“ Ema ma zavalila prúdom bezvýznamných slov.
Zarazene som na ňu vyvalila oči, čo v nej zjavne vyvolalo dojem, že sa mi musí ospravedlniť ešte ďalších dvadsaťkrát.
,,No tak, Nina, mala by si sa tešiť,“ pustila sa do mňa Lea. ,,Už bolo načase, aby si niekoho našla. Nemáš právo jej to vyčítať.“
Nadvihla som obočie. ,,Čože? Moment, nechápem, čo sa tu deje.“
Stíchli. Boli na tom zjavne rovnako.
,,Veď ja sa nehnevám,“ povedala som dúfajúc, že zniem dosť presvedčivo. ,,A práve sa snažím pochopiť, prečo si myslíte opak.“
,,No, uhm,“ koktala Ema. ,,My sme si mysleli, že...“
,,Ani neviete čo,“ dokončila som za ňu a postavila som sa. ,,Keby ste boli prišli skôr, mohli sme si to vysvetliť, no už na to nie je čas. Musím ísť.“
,,Počkaj, Nina!“ Lea sa ma pokúsila zastaviť, no márne.
Strčila som ruky do vreciek a pridala do kroku odolávajúc náporu vetru, ktorý ma tvrdohlavo tlačil späť k lavičke.
Ľadová kráľovná. Dievča s dlhými tmavými vlasmi, prísnymi črtami tváre a očami ako hladina zamrznutého oceána. Nedôverčivá, útočná a nedobytná vo všetkých ohľadoch. Necitlivá vládkyňa s neuhasínajúcou túžbou vyhubiť mužské pokolenie. Takto o mne zmýšľa mnoho ľudí, no nikdy by som si nebola pomyslela, že medzi nich patria aj moje dve najlepšie priateľky.
Čakali, že Emin vzťah budem brať ako zradu. Uverili hlúpym rečiam, čím sa akoby postavili na stranu tých, čo ich rozširujú.
Zastala som pod starým holým dubom, pripraveným na zimný spánok. Oprela som sa o jeho mohutný kmeň a vzhliadla k oblohe.
Ľadová kráľovná.
,,Možno je to pravda,“ zamumlala som si popod nos.
Chvíľu som premýšľala nad tým, či to náhodou nie som ja, kto sa mýli. Možno ma ostatí poznajú lepšie, ako sa poznám ja sama.
Necitlivá vládkyňa.
Pozrela som smerom k lavičke. Bola ďaleko, no aj tak som si všimla, že pri nej stojí horda uchechtaných chalanov, ktorí veľmi pravdepodobne čakali na chvíľu, keď odídem.
Nevedela som, čo presne som pri pohľade na nich cítila. Zlosť? Zášť? Alebo som nebodaj žiarlila? Možno všetko v jednom. Jedno však bolo isté – bolo na čase navštíviť moje tajné útočisko, ukryté hlboko v zabudnutom lese, a vyjasniť si svoje pocity.
Komentáre